Stredná holandčina

Stredná holandčina je západogermánsky jazyk, ktorým sa hovorilo v stredoveku. Je predchodcom súčasnej holandčiny. Strednou holandčinou sa hovorilo v Nízkej krajine, čo sú dnešné Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Hovorilo sa ňou aj v niektorých častiach Francúzska a Nemecka. Prvé známe použitie strednej holandčiny sa datuje do roku 1150. Vo Svätej ríši rímskej sa používala až do 13. storočia. V 14. storočí sa používanie strednej holandčiny začalo znižovať, pretože sa začala používať štandardná holandčina (ktorá je dnes modernou holandčinou). Stredná holandčina je germánsky jazyk, ktorý je úzko príbuzný so starou holandčinou, angličtinou a nemčinou. Považuje sa za jeden z troch hlavných západogermánskych jazykov. Stredonemecká literatúra patrí k najstarším na svete. Zahŕňa diela ako báseň "Ruža sveta" z 12. storočia a "Alexandrovský román" z 13. storočia. Stredná holandčina bola jazykom obchodu a vlády v Nízkej krajine. Bola tiež jazykom vedy a vzdelanosti. Mnohé významné filozofické, teologické a právne diela boli napísané v strednej holandčine. Úpadok strednej holandčiny sa začal v 14. storočí. V 16. storočí už týmto jazykom nehovorila ani mu nerozumela väčšina obyvateľov Nízkych krajín. Niektorí učenci a spisovatelia ju však naďalej používali až do 18. storočia. V súčasnosti strednou holandčinou hovorí len niekoľko stoviek ľudí. Väčšina z nich sú starší ľudia, ktorí žijú v Holandsku.