Stredná horná nemčina

Stredná horná nemčina (MHG, Mittelhochdeutsch, skratka MD) je stredonemecký dialekt, ktorým sa hovorilo vo vrcholnom stredoveku. Konvenčne sa datuje medzi roky 1050 a 1350, pričom sa vyvinul zo starej strednej nemčiny a do ranej novej strednej nemčiny. MHG je výnimkou v tom, že sa vyvinula zo západogermánčiny do strednej nemčiny, je teda jedným z mála západostredonemeckých jazykov. MHG sa vyznačuje viacerými znakmi vrátane zániku germánskeho umlautu, vývoja silnej hlásky ch a palatalizácie velárnych spoluhlások. K ďalším znakom patrí používanie statívnej slovesnej koncovky -e a posilňovanie slabých slovies. MHG sa používala v Svätej ríši rímskej, ktorá pozostávala z nemecky hovoriacich oblastí strednej Európy. Ríša nebola krajinou v modernom zmysle slova, ale skôr voľným súborom štátov, z ktorých mnohé boli len nominálne pod kontrolou cisára. V dôsledku toho sa dialekty MHG v jednotlivých regiónoch značne líšili. Najvýznamnejšími literárnymi dielami MHG sú diela Meistersingerov, skupiny básnikov a hudobníkov, ktorí písali osobitým štýlom, ktorý čiastočne vychádzal z MHG. Medzi ďalšie významné diela patrí Nibelungská pieseň, hrdinský epos, a hry Hansa Sachsa, slávneho Meistersingera. Meistersingeri boli mimoriadne dôležití pri vývoji moderného nemeckého jazyka, keďže ich štýl písania pomohol štandardizovať jazyk. MHG bol aj jazykom prvého prekladu Biblie do nemčiny, ktorý bol dokončený v roku 1350. Úpadok MHG sa začal v 13. storočí, keď v Nemecku začal rásť vplyv iných jazykov, napríklad francúzštiny a taliančiny. V 14. storočí už MHG nebola dominantným jazykom nemeckej literatúry, hoci v niektorých oblastiach sa ňou hovorilo až do 16. storočia.