Sogdčina je písmo používané na zápis sogdského jazyka, dnes už zaniknutého východoiránskeho jazyka. Používalo sa vo východnej časti Perzskej ríše, na území dnešného Uzbekistanu, Tadžikistanu, Kirgizska, Kazachstanu a Sin-ťiangu v Číne. Písmo je odvodené z aramejskej abecedy a používalo sa od 2. storočia pred n. l. do 13. storočia n. l. Predpokladá sa, že bolo odvodené z achaimenidského perzského klinového písma, ktoré sa používalo v Perzskej ríši od 6. storočia pred n. l. do 4. storočia n. l. Sogdská abeceda pozostáva z dvadsiatich siedmich písmen, z ktorých dvadsaťdva sú spoluhlásky a päť samohlásky. Spoluhlásky sa delia do troch skupín: labiály, dentály a veláry. Samohlásky sú a, e, i, o a u. Sogdské písmo sa píše sprava doľava. Každé písmeno má samostatnú podobu a medzi písmenami nie je žiadne spojenie. Sogdským jazykom sa hovorilo vo východnej časti Perzskej ríše, na území dnešného Uzbekistanu, Tadžikistanu, Kirgizska, Kazachstanu a Sin-ťiangu v Číne. Patril k východoiránskym jazykom, ku ktorým patrí aj paštúnčina a jezdčina. Sogdský jazyk je známy z viacerých zdrojov vrátane nápisov, mincí a rukopisov. Najväčším súborom sogdijskej literatúry je Turfanská zbierka, ktorá pozostáva z viac ako osemdesiatich rukopisov z 9. až 13. storočia n. l. Sogdská abeceda sa používala na písanie mnohých ďalších jazykov vrátane perzštiny, ujgurčiny a tibetčiny.