Stará maďarčina, známa aj ako maďarská ruština, je najstaršou známou formou maďarského jazyka. Používala sa najmä v 9. až 11. storočí, pričom najstaršie známe príklady pochádzajú z 8. storočia. Prevažná väčšina staromaďarských nápisov sa nachádza na náhrobných kameňoch, z ktorých mnohé sa v súčasnosti nachádzajú v maďarskom národnom múzeu, Etnografickom múzeu. Najväčšia zbierka staromaďarských nápisov sa nachádza na cintoríne v Székesfehérvári, bývalom hlavnom meste Maďarska. Všeobecne sa predpokladá, že písmo vzniklo zo starej turkickej abecedy, hoci niektorí vedci sa domnievajú, že mohlo byť ovplyvnené latinkou alebo cyrilikou. Stará maďarčina sa píše variantom runovej abecedy známej ako rovášske písmo. Písmo rovás pozostáva z 27 písmen, z ktorých väčšina vychádza z latinky alebo cyriliky. Presná výslovnosť tohto písma nie je známa, keďže sa týmto jazykom už stáročia nehovorí. Vedcom sa však podarilo zrekonštruovať zvukovú podobu jazyka na základe známych pravidiel staroturčtiny. Stará maďarčina je fascinujúcim pohľadom do histórie maďarského jazyka a národa. Písmo je dôležitou súčasťou kultúrneho dedičstva Maďarska a je cenným nástrojom pre vedcov skúmajúcich históriu krajiny.