Stará juhoarabčina je mŕtvy jazyk, ktorý sa používal v starovekej južnej Arábii. Je úzko príbuzný s inými starovekými jazykmi, ako sú sabejčina, minajčina a katabánčina. Stará juhoarabčina sa písala juhoarabskou abecedou, ktorá je úzko príbuzná starovekej hebrejskej abecede. Tento jazyk sa používal v kráľovstvách Sába, Main, Katabán a Hadhramaut. Stará juhoarabčina je známa z približne 2 000 nápisov, ktoré sa našli v Jemene a Ománe. Nápisy sú väčšinou na kameni alebo na kove a pochádzajú z obdobia od 8. storočia pred n. l. do 5. storočia n. l. Tento jazyk sa používal aj v náboženských textoch, napríklad v Zabúre, ktorý je svätou knihou kráľovstva Saba. Stará juhoarabčina je semitský jazyk a predpokladá sa, že je príbuzný so starovekými jazykmi Levanty, ako sú hebrejčina, aramejčina a feničtina.