Srbčina

Srbčina je južnoslovanský jazyk, ktorým hovoria Srbi v Srbsku, Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore, Chorvátsku a susedných krajinách. Je úradným jazykom Srbska a jedným z troch úradných jazykov Bosny a Hercegoviny. Okrem toho je uznaným menšinovým jazykom v Čiernej Hore, Chorvátsku, Severnom Macedónsku, Rumunsku, Maďarsku, na Slovensku a v ďalších krajinách. Srbčina je štandardizovaná varieta srbochorvátčiny, slovanského jazyka z južnoslovanskej podskupiny. Srbčina je preto vzájomne zrozumiteľná so štandardnou chorvátčinou a bosničinou. Podobne ako iné južnoslovanské jazyky má aj srbčina množstvo nárečí. Základom štandardnej srbčiny je najrozšírenejší dialekt, štokavčina, ktorý je tiež základom štandardnej chorvátčiny, bosniančiny a čiernohorčiny. Názov "srbský" jazyk je odvodený od názvu Srbov, južnoslovanského národa, ktorý sa usadil na Balkáne v 6. alebo začiatkom 7. storočia. Názov Srbov je odvodený od ich starobylého kmeňového názvu "Serboi" (množné číslo: Serbi). Srbský jazyk je úradný v Srbsku, spoluúradný v Bosne a Hercegovine a Čiernej Hore a uznaný menšinový jazyk v Chorvátsku, Severnom Macedónsku, Rumunsku, Maďarsku, na Slovensku a v ďalších krajinách. Srbčina je úradným jazykom Európskej únie. Srbčina sa píše cyrilikou alebo latinkou. Srbská cyrilika je adaptáciou cyrilika pre srbský jazyk, ktorú v roku 1818 vyvinul srbský jazykovedec Vuk Karadžić. Srbská latinka je modifikáciou latinského písma a bola zavedená v roku 1868, tiež Vukom Karadžićom. Srbčina je fonetický jazyk s tridsiatimi tromi spoluhláskami a siedmimi samohláskami. Dôraz je vždy na predposlednej slabike. V srbčine existujú tri rody (mužský, ženský a stredný) a všetky podstatné mená, prídavné mená a zámená majú gramatický rod. Srbčina má dve čísla (jednotné a množné). Srbčina je jedným zo štandardizačných jazykov Európskej únie. Srbčina patrí medzi slovanské jazyky. Hovoria ňou Srbi v Srbsku, Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore, Chorvátsku a v susedných krajinách. Srbčina je úradným jazykom Srbska. Je jedným z troch úradných jazykov Bosny a Hercegoviny. Srbčina je tiež uznaným menšinovým jazykom v Čiernej Hore, Chorvátsku, Severnom Macedónsku, Rumunsku, Maďarsku, na Slovensku a v ďalších krajinách. Názov "srbský" jazyk je odvodený od názvu Srbov, južnoslovanského národa, ktorý sa usadil na Balkáne v 6. alebo začiatkom 7. storočia. Názov Srbov je odvodený od ich starobylého kmeňového názvu "Serboi" (množné číslo: Serbi). Srbský jazyk je úradný v Srbsku, spoluúradný v Bosne a Hercegovine a Čiernej Hore a uznaný menšinový jazyk v Chorvátsku, Severnom Macedónsku, Rumunsku, Maďarsku, na Slovensku a v ďalších krajinách. Srbčina je úradným jazykom Európskej únie. Srbčina sa píše cyrilikou alebo latinkou. Srbská cyrilika je adaptáciou cyrilika pre srbský jazyk, ktorú v roku 1818 vyvinul srbský jazykovedec Vuk Karadžić. Srbská latinka je modifikáciou latinského písma a bola zavedená v roku 1868, tiež Vukom Karadžićom. Srbčina je fonetický jazyk s tridsiatimi tromi spoluhláskami a siedmimi samohláskami. Dôraz je vždy na predposlednej slabike. V srbčine existujú tri rody (mužský, ženský a stredný) a všetky podstatné mená, prídavné mená a zámená majú gramatický rod. Srbčina má dve čísla (jednotné a množné). Srbčina je jedným zo štandardizačných jazykov Európskej únie.