Sicílčina

Sicílčina je románsky jazyk, ktorým sa hovorí na Sicílii a jej satelitných ostrovoch. Hovorí sa ňou aj v južnej a strednej Kalábrii, v južnej časti Apúlie a v severnej časti Sardínie. Etnológia uvádza sicílčinu ako samostatný jazyk s približne piatimi miliónmi hovoriacich. Sicílčina má najstaršiu literárnu tradíciu spomedzi románskych jazykov. Sicílčina sa v mnohých ohľadoch vymyká z radu románskych jazykov. Zachovala si veľkú mieru vzájomnej zrozumiteľnosti s toskánčinou, ktorá patrí do skupiny italsko-dalmatínskych jazykov, do ktorej sicílčina nepatrí. Od toskánčiny sa však odlišuje viacerými fonologickými, lexikálnymi a gramatickými znakmi. Predovšetkým má sicílčina oveľa bohatšiu morfológiu skloňovania, najmä v systéme slovies, ako toskánčina. Je tiež jediným románskym jazykom s výrazným zastúpením nelatinskej abecedy, sicílčina sa píše variantom gréckej abecedy. Sicílska škola bola literárnym hnutím v 12. - 13. storočí, ktoré malo silný vplyv na vývoj toskánskeho nárečia a prostredníctvom neho aj na celý taliansky jazyk. Sicílska škola kládla dôraz na originalitu a experimentovanie a pripisuje sa jej zásluha na vytvorení základov talianskej poézie. Sicílska škola je známa používaním sicílskych dialektov, ktoré sa výrazne líšili od toskánskych dialektov, ktoré boli vtedy v Taliansku v móde. Zakladateľmi sicílskej školy boli dvorní básnici sicílskych mestských štátov Messina, Catania a Palermo. Inšpiráciu hľadali v gréckej minulosti Sicílie a ich tvorba sa vyznačuje silným vplyvom gréckych metrík a slovnej zásoby. Jedným z najvýznamnejších členov sicílskej školy bol Fridrich II., ktorý bol sicílskym kráľom a zároveň cisárom Svätej ríše rímskej. Fridrich II. bol veľkým mecenášom umenia a jeho dvor v Palerme bol skutočným ohniskom literárnej a umeleckej činnosti. Sicílska škola dosiahla svoj vrchol za vlády Fridricha II., ale začiatkom 14. storočia začala upadať, keď cisár stratil kontrolu nad Sicíliou v prospech Neapolského kráľovstva. Napriek svojmu úpadku mala sicílska škola trvalý vplyv na taliansku literatúru. Silný vplyv sicílskej poézie možno pozorovať v dielach neskorších talianskych básnikov, ako sú Dante, Petrarca a Boccaccio. Sicílčina mala tiež významný vplyv na vývoj toskánskeho dialektu, ktorý sa neskôr stal štandardným talianskym jazykom.