Kašmírčina

Kašmírčina je úradný štátny jazyk Džammú a Kašmíru a jeden z 22 indických jazykov. Je tiež jedným zo 106 jazykov uvedených v 8. zozname indickej ústavy. Kašmírčinou hovorí približne 12,5 milióna ľudí, najmä v údolí Džammú a Kašmíru. Kašmírčina patrí do dardskej skupiny indoárijských jazykov, do ktorej patria aj šina a khovar. Predpokladá sa, že kašmírčina sa od ostatných dardských jazykov oddelila okolo 10. storočia. Kašmírčina má bohatú literárnu tradíciu, kašmírski básnici píšu rôzne žánre vrátane ľúbostnej poézie, prírodnej poézie, súfijskej poézie a politickej poézie. Najstaršou známou kašmírskou literatúrou je Rádžatarangini, história Kašmíru, ktorú napísal Kalhana v 12. storočí. V 14. storočí napísal Mirza Haider Dughlat Tarikh-i-Rashidi, históriu Kašmíru od 13. storočia až po svoje časy. V 16. storočí Ali Akbar Khan napísal Akbarnamu, históriu mughalského cisára Akbara. Kašmírčina bola dvorným jazykom Kašmírskeho sultanátu a zostala úradným jazykom kašmírskeho dvora až do 19. storočia. V 20. storočí bola kašmírčina jazykom Kašmírskeho údolia a hovorili ňou všetky vrstvy spoločnosti. Po vypuknutí indicko-pakistanskej vojny v roku 1947 však mnohí kašmírski hinduisti opustili údolie a kašmírski panditi, ktorí zostali, boli často diskriminovaní. V dôsledku toho sa používanie kašmírčiny znížilo a hovorila ňou najmä staršia generácia. V posledných rokoch však došlo k oživeniu záujmu o kašmírčinu, vyučuje sa na viacerých školách a v kašmírčine vychádza množstvo kníh a novín. Rozširuje sa aj kašmírska literatúra v próze aj poézii.